Za Imrichom Bartalosom

S hnutím nevidiacich na Slovensku sa za tridsať rokov jeho existencie spája niekoľko silných mien. Jednoznačne medzi ne patrí meno Imricha Bartalosa, zakladateľa výcviku vodiacich psov a prvého riaditeľa oddelenia Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska, ktoré sa tejto špecifickej téme začalo profesionálne venovať.

Imrich Bartalos bol ako študent so zrakovým postihnutím žiakom Spojenej školy internátnej pre nevidiacich v Levoči. Na konzervatóriu v Prahe študoval hru na akordeóne a po ukončení štúdia špeciálnej a liečebnej pedagogiky sa stal učiteľom hudby na základnej umeleckej škole. Vyučoval hudobne nadané deti v Zlatých Klasoch neďaleko Bratislavy, kde s rodinou aj žil. Jeho život okrem lásky k hudbe výrazne ovplyvnil aj ďalší silný vzťah – k štvornohým pomocníkom. Svojho prvého vodiaceho psa dostal ako zrelý muž – vo veku 41 rokov. A bol to osudový moment. Na Slovensku v tom období nefungovalo žiadne stredisko, ktoré by sa výchove a výcviku vodiacich psov pre nevidiacich venovalo. Založiť ho a viesť prijal I. Bartalos ako svoju životnú výzvu.

Začiatkom 90. rokov tak udalosti nabrali rýchly spád. V roku 1993 vznikol Klub držiteľov vodiacich psov, v tom istom roku Imrich Bartalos vycvičil a nevidiacemu klientovi odovzdal prvého – v našej krajine vycvičeného – vodiaceho psa. O dva roky neskôr sa súčasťou Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska, v ktorej dlhé roky pôsobil ako člen Ústrednej rady, stalo nové oddelenie výcviku vodiacich psov. Cesta k plnoprávnemu členstvu v IGDF – medzinárodnej federácii, ktorá združuje organizácie venujúce sa výcviku vodiacich psov – bola náročná, no v roku 2002 zavŕšená úspechom. Oddelenie sa neskôr premenovalo na školu a Imrich Bartalos sa stal jej riaditeľom. A aj my sme žiakmi tejto školy: zakladajúce členky Psi na život tu pôsobili ako cvičiteľka, dobrovoľníčka, vychovávateľka či riaditeľka. Na odkaz I. Bartalosa s hrdosťou a potešením nadväzujeme a posúvame výchovu a výcvik vodiacich psov k vyššej spokojnosti klienta a wellfare psa.  

Zakladateľ slovenskej tyflokynológie Imrich Bartalos, vždy proklientsky a ľudsky orientovaný, s obľubou hovoril: „Vodiaci pes je veľká starosť, no ešte väčšia radosť. Je to najväčší krok k samostatnosti nevidiaceho človeka.“ Je aj jeho zásluha, že za tých tridsať rokov sa stovky nevidiacich stali držiteľmi vodiacich psov a legislatíva určujúca postavenie vodiaceho psa ako kompenzačnej pomôcky pre ľudí s ťažkým zrakovým postihnutím má európsky rozmer.

Imro, odpočívaj v pokoji.