„História je zbierka mravoučných báchoriek, alebo zmes rozprávaní a slávnostných žvástov,“ povedal nemecký filozof Friedrich Nietzsche. Možno ide o tvrdé vyjadrenie, ale v prípade hľadania prvotných zmienok o vodiacom psovi stojí zato sa nad ním zamyslieť. Vierohodnosť histórie je často spochybňovaná a veľakrát je ťažké dopátrať sa pravdy, najmä ak o udalosti prinášajú rôzne zdroje rôzne údaje. My vychádzame z verejne dostupných zdrojov, staršie udalosti dopĺňame vlastnými úvahami.
Za najstaršie zobrazenie vodiaceho psa je podľa dostupných zdrojov považovaná freska z talianskych Pompeí z 1. storočia nášho letopočtu. Freska znázorňuje muža, ktorý sa na ulici rozpráva so ženou. Žena mu niečo podáva. Muž drží v jednej ruke dlhú vôdzku, na ktorej má malého psa, v druhej ruke drží palicu. Spojenie človek – pes na vôdzke – palica môže naznačovať, že ide o nevidiaceho človeka. Pomocou palice identifikuje prekážky a pes ho vedie. Pokojne však môže ísť o starého alebo chorého človeka, ktorému palica slúži ako opora a psa má iba ako spoločníka.
obrázok: V ľavej časti je originálna kresba z Pompeí, ktorú poznačil zub času, vpravo je rekonštrukcia kresby, aby bolo vidieť jej význam.
Podobných obrazov ľudí so psíkmi na dlhej vôdzke a s palicou v ruke z obdobia stredoveku je zaznamenaných viac. Či išlo o ľudí s poškodeným zrakom sa však môžeme iba domnievať. Historické dokumenty hovoria, že častým dôvodom slepoty u ľudí v tom období bola lepra. Toto ochorenie je nielen nákazlivé a na pohľad nevábne vyzerajúce, ale aj zapáchajúce. Niet preto divu, že ľudia s leprou boli izolovaní od spoločnosti a chudobní. A kto iný by bol ochotný byť spoločníkom takéhoto človeka ako pes. V stredovekých modlitebných knihách sa vyskytujú ilustrácie človeka s palicou a psom na dlhej vôdzke, ktorý nesie v tlame misku. Je teda pravdepodobné, že nevidiaci ľudia v týchto obdobiach mali za spoločníka psa. Je však otázne, či im pes pomáhal pri orientácii a pohybe, alebo im bol iba spoločníkom v samote a pomocníkom pri žobraní a získavaní almužny.
obrázok: Podobné obrázky z rôznych modlitebných knižiek, kde zhodne kráča človek v predklone s palicou v jednej ruke a psom na dlhej šnúre v druhej ruke. Pes ide pred ním a nesie v tlame prázdnu misku.
Nie je známe, že by sa v stredoveku účelovo cvičili psy, aby viedli nevidiacich. V 12. storočí však učiteľ rétoriky v Konštantínopole Nikephoros Basilakes napísal dielo chvály o psoch. V ňom opisuje aj cnosti psov – práve tie by sme mohli považovať za prvé písomné zmienky o vodiacom psovi. „Prečo nespomínam tú najneobvyklejšiu vlastnosť zo všetkých, že vedie slepých a stáva sa pre nich ďalším okom? A že ich všade vodí, aby žobrali o chlieb pri dverách ľudí, a potom ich vedie späť do ich príbytku?“ Podľa Basilakesa sú tieto psy v skutočnosti lepší ako ľudia, „pretože niečo, čo ľudia nie sú ochotní robiť jeden pre druhého, je presne to, čo toto iracionálne zviera robí pre ľudí.“ Jeho slová sú v tomto kontexte veľmi významné, dokonca ich môžeme pokladať za čosi ako prvú teóriu o tom, že pes by mohol byť nevidiacim vynikajúcou oporou. Neboli však účelovo cvičené. Išlo skôr o psích spoločníkov pre chudobných, pre postihnutie spoločnosťou vyčlenených ľudí, ktorých hlavnou úlohou bolo získavať almužnu. A keďže sa pravdepodobne pohybovali stále po tých istých trasách, pes si jednoducho pri sprevádzaní človeka trasy osvojil a človeka po nich vodil.
Ako prvý pokus o výcvik psov na pomoc nevidiacim sa v zdrojoch uvádza rok 1780 a nemocnica pre nevidomých Les Quinze-Vingts v Paríži. Podrobnejšie informácie o priebehu výcviku a odovzdaní psa nevidiacemu sa nám však nepodarilo zistiť. Rakúsky oftalmológ Georg Joseph Beer však v svojej knihe Das Auge (Oko) z roku 1813 podrobne opisuje, ako si Jozef Reisinger, slepý výrobca sitiek z Viedne, sám vycvičil vodiaceho psa. Reisinger pomerne náhle stratil zrak vo svojich 20. rokoch. Keď jedného dňa zúfalý sedel pred nemocnicou, daroval mu mäsiarov syn malého psa s nápadom, aby si ho vycvičil ako sprievodcu. Reisinger si psíka priviazal na šnúrku, aby ho nestratil. Kŕmil ho a hladkal a tým si veľmi rýchlo získal psiu náklonnosť. Myšlienka vycvičiť psík tak, aby ho vodil, Reisingera nadchla. Začal psíka na vôdzke lichôtkami motivovať aj vyhrážkami nútiť, aby kráčal pred ním smerom vpred. Pes často nechápal, obzeral sa a vrtel. Postupne sa však naučil, že má ísť vpred, kým jeho pán nezatiahne za vôdzku. A na pokyn rukou alebo slovom sa opäť dať do pohybu. Aby sa naučil viesť svojho pána aj po kľukatých cestách, učil ho Reisinger nasledovať chodník na nádvorí nemocnice tak, aby nevkročil na trávnik. Keď pes spoľahlivo kráčal po chodníku, naučil ho jeho pán zastavovať pri dverách. Ak po zastavení potiahol vôdzku smerom k dverám, pes ho voviedol dnu. Ak vôdzku nepotiahol, pokračovali ďalej. Toto všetko trvalo asi 2 mesiace a Reisingerova dôvera v psa narástla tak, že v známom prostredí prestal používať palicu.
Jeho sebavedomie však narástlo až príliš – rozhodol sa so psíkom ísť na veľmi vzdialené, pre psa neznáme miesto. Výlet nedopadol dobre – Reisinger niekoľkokrát spadol do jamy napriek tomu, že psa palicou potrestal. Uvedomil si však, že to nie je chyba psa. Chcel od neho priveľa v novom, pre psa neznámom prostredí. Začal preto psa učiť obchádzať prekážky a zastavovať pred nimi. Dvojica dokonca zastavovala aj pred idúcimi konskými povozmi. Asi po roku sa dalo povedať, že pes je vycvičený a dvojica dokázali zvládnuť aj veľký výlet v neznámom prostredí. Psík nemal postroj, ich spolupráca spočívala v uťahovaní, uvoľňovaní a udávaní smeru vôdzkou alebo palicou. Ak Resingerovi niekto dobre popísal trasu, dokázal ísť aj na neznáme miesta a pes mu označoval všetky dvere a schody. Po 16 rokoch tento psík skolaboval pri práci a zomrel pánovi v náručí.
V knihe je uverejnený aj gravírovaný obrázok, na ktorom je Joseph Reisinger so svojím malým psom. V texte sa uvádza, že išlo o špica, ktorý sa ťažko cvičí. Na obrázku je však psík, ktorý sa vzdialene podobá skôr springšpanielovi.
Pri výcviku druhého psa už Reisinger vedel zúročiť získané skúsenosti. Za svojho ďalšieho spoločníka si vybral ľahko cvičiteľného pudlíka. Podlá Beera toto škaredé, ale mimoriadne dobromyseľné zviera bolo nesmierne pracovité a nespúšťalo svojho pána z dohľadu. Vodilo ho po ulici a upozorňovalo aj na ľudí, ktorí siahli do vrecka pre almužnu. Dokonca pes zachránil pánovi život – keď sa k dvojici rýchlo približoval kôň s jazdcom, psík sa vrhol Reisingerovi medzi nohy a kňučal. Zabránil tým pánovi, aby skončil pod konskými kopytami. Kniha zároveň popisuje, ako pes dokázal ignorovať iné psy či psie pochúťky na ulici bez toho, aby dostal palicou.
Ďalším nevidiacim priekopníkom, ktorý si sám cvičil psieho pomocníka, bol Švajčiar Jacob Birrer. V roku 1847 publikoval knihu, v ktorej uvádza návody na výcvik vodiaceho psa. Výcvik vychádza z jeho vlastných skúseností. Keď sa dopočul, že nevidiaci v Paríži majú ako sprievodcov pudlíkov, jednoducho neveril, že by to mohlo fungovať. Po čase sa však rozhodol vyskúšať vycvičiť si psa – rozhodol sa pre špica. Ten podľa neho viac vydrží a ľahšie sa trénuje. A pudlík je mestský lenivý pes, ktorý sa ľahko učí cirkusantským kúskom. Je zaujímavé, ako diametrálne odlišné sú názory na povahové črty pudlíka a špica týchto dvoch nevidiacich pánov. Ťažko povedať, do akej miery mali v tom období plemená ustálené povahové črty 😊. V každom prípade to ukazuje na dôležitosť individuálneho výberu vhodného psa pre každého človeka.
V knihe Birrer detailne popisuje, ako učil psa viesť rovno, odbočovať, vyhýbať sa prekážkam či prechádzať cez dvere bez toho, aby ťahal. Pri cvičení vychádzania cez dvere postavil za dvere lavičku tak, aby ostalo miesto na prechod iba pre človeka. Keď pes z dverí vybehol popod lavičku, cvičiteľ lavičku zhodil, aby urobila hrmot, akoby spadol on. Pes sa zľakol a pri ďalšom pokuse išiel pomalšie a hľadal cestu. Častou metódou výcviku bola síce bitka alebo ťahanie za vôdzku, ale Birrer zdôrazňuje, že najmä pohladením a dobrým jedlom sa získava verný nasledovník.
Pravdepodobne prvá spísaná metodika výcviku vodiaceho psa od odborníka na zrakové postihnutie pochádza z Viedne, avšak nebola nikdy použitá. Vytvoril ju v roku 1819 Johann Wilhelm Klein, zakladateľ Inštitútu pre výchovu nevidomých (Blinden-Erziehungs-Institut) vo svojej knihe o výchove nevidiacich (Lehrbuch zum Unterricht der Blinden). V tejto metodike odporúčal ako najvhodnejšie plemená na túto úlohu pudlov a pastierske psy. V metodike zdôrazňuje dôležitosť toho, aby psa aspoň zo začiatku trénovala vidiaca osoba. Jeho kniha popisuje spôsob výcviku psov s palicou pripevnenou k postroju a držanou v ľavej ruke. Palica mala držadlo, ktoré poskytovalo informácie o pohybe psa do strán i pohybe vpred.
Moderný príbeh vodiaceho psa – teda vopred pripravovaného psa na úlohu pomocníka pri mobilite človeka so zrakovým postihnutím – a skutočný rozmach jeho výcviku sa začal až počas prvej svetovej vojny. V Nemecku vznikol v roku 1914 spolok Verein für Sanitätshunde, ktorý cvičil psov, aby po bojoch vyhľadávali vojakov a civilistov. Psy zachránili tisícky ľudí, ktorí by bez ich pomoci na fronte zomreli. K najpočetnejším zraneniam patrili v tom čase zranenia hlavy alebo očí s následkom oslepnutia. Aj preto sa spolok rozhodol cvičiť psov aj pre takto postihnutých vojnových veteránov. Nemecký lekár Gerhard Stalling skúmal spôsoby výcviku psov, aby sa stali spoľahlivými sprievodcami. V auguste 1916 otvoril v Oldenburgu prvé výcvikové stredisko pre vodiace psy, ktoré však slúžilo výhradne pre potreby vojnových veteránov. Prvý vodiaci pes bol odovzdaný v roku 1916 nevidiacemu veteránovi Paulovi Feyenovi.
Otvorenie tohto strediska sprevádzala vlna protestov. Opierali o domnienku, že pes je zviera a teda nie je schopné myslieť. Nemôže byť preto schopné pomáhať človeku tak, aby ho neuviedlo do ešte väčšieho nebezpečenstva. Napriek protestom však v priebehu roka v Oldenburgu odovzdali 100 vodiacich psov. V roku 1920 už pracovalo 867 vodiacich psov. V roku 1922 začalo stredisko cvičiť vodiace psy aj pre civilných nevidiacich. V tomto štádiu sa objavili sťažnosti, že kvalita psov klesla. Výcvikové stredisko prestalo cvičiť psy pre veteránov. Formálne túto činnosť prevzal Nemecký spolok pre nevidiacich s cieľom, aby slúžili civilistom, avšak v roku 1926 ho zatvorili.
V roku 1923 začal slepým vojnovým veteránom pomáhať spolok na chov nemeckých ovčiakov, otvoril výcvikovú školu v Postupime neďaleko Berlína. Táto skupina formalizovala metódy výcviku, ktoré sú dnes spoločné pre väčšinu škôl pre vodiace psy: výber vhodných psov, starostlivé párovanie, výchova a socializácia v domácom prostredí. V tejto škole dokázali ubytovať takmer 100 psov a mesačne odovzdávali priemerne12 vycvičených vodiacich psov. Jedinou rasou, ktorá sa na tieto účely v Nemecku cvičila, bol Nemecký ovčiak. Išlo o nemecké národné plemeno a zakladatelia v Postupime boli chovatelia tohto plemena. V roku 1930 bolo v Nemecku asi 4 000 kvalifikovaných vodiacich psov.
Američanka Dorothy Harrison Eustisová bola bohatá filantropka, ktorá vo svojom živote spájala lásku k zvieratám s vášňou pomáhať ľuďom. V roku 1921 sa presťahovala do Švajčiarska, kde založili s manželom chovateľskú stanicu nemeckých ovčiakov Psy boli určené pre Červený kríž, políciu, colnú službu. Keď sa v roku 1927 dopočula o stredisku v Postupime, nielenže mu venovala šteňatá na výcvik, ale aj vycestovala do Nemecka. Niekoľko mesiacov prežila štúdiom metód výcviku. O svojich skúsenostiach napísala článok do Saturday Evening Post.
O článku sa dopočul nevidiaci Američan Morris Frank a kúpil si výtlačok novín. Neskôr povedal, že za päť centov, ktoré ho noviny stáli, „si kúpil článok, ktorý mal pre mňa hodnotu viac ako milión dolárov. Zmenilo mi to život.“ Napísal Dorothy Eustisovej a zdôveril sa, že by veľmi chcel vodiaceho psa a rád pomôže so zavedením vodiacich psov v Spojených štátoch.
Dorothy výzvu prijala, vycvičila psa Buddyho a priviedla v roku 1928 Franka do Švajčiarska, aby sa naučil so psom pracovať. Frank sa vrátil do Spojených štátov s Buddym, ktorý je považovaný za prvého vodiaceho psa v Amerike. Po návrate čelil obrovskému skepticizmu novinárov – tvrdili, že pes nedokáže bezpečne vodiť nevidiaceho. Frank s Buddym však rozptýlili ich nedôveru v okamihu, keď bez zranení prešli cez širokú rušnú ulicu. Touto ukážkou schopností vodiaceho psa získali nielen obrovskú pozornosť médií, ale najmä nebývalý záujem nevidiacich o vodiaceho psa.
V roku 1928 založila Eustisová školu pre vodiace psy vo Vevey vo Švajčiarsku. Túto školu, podobne ako o rok neskôr v New Jersey, nazvala L’Oeil qui Voit aleboThe Seeing Eye. Názov pochádza zo Starého zákona Biblie – „počujúce ucho a vidiace oko“. V tom istom roku bola založená aj talianska organizácia na výcvik vodiacich psov Sculola Nazionale Cani Guida per Ciechi.
Eustisová sa v roku 1929 vrátila do Spojených štátov a spolu s Frankom Morrisom založili školu The Seeing Eye v Morristowne v štáte New Jersey. Založenie tejto školy z veľkej časti financovali z darov práve D. Eustisová a F. Morris.
V roku 1931 Dorothy Eustisová vycvičila a dodala desať psov do Talianska, jedenásť do Francúzska a troch do Švajčiarska. V tom istom roku vydala kvalifikáciu aj štyrom inštruktorom vodiacich psov. Dvaja išli do The Seeing Eye School v New Yorku, jeden do Talianska a ďalší do Veľkej Británie.
V roku 1930 sa Britky Muriel Crooke a Rosamund Bond dopočuli o The Seeing Eye a kontaktovali Dorothy Eustisovú. Chceli pomôcť veteránom, ktorí vo vojne stratili zrak. V roku 1931 ukončili výcvik prvé štyri britské vodiace psy a o tri roky neskôr bola v Spojenom kráľovstve založená Guide Dogs for blind Asociation. V 50. rokoch už boli v Anglicku vodiace psy pomerne známe. V roku 1956 bol založený dobrovoľnícky program na výchovu šteniat a v roku 1960 chovateľský program. Karanténne predpisy sťažovali dovoz psov do Británie, preto v chovateľskom programe GB pribúdali retrívre, najmä labradorské, a postupne vytláčali nemeckého ovčiaka z pozície plemena vhodného na prácu vodiaceho psa.
Austrálčan Dr. Arnold Cook prišiel o zrak vo veku 18 rokov. Napriek tomu vyštudoval univerzitu a získal štipendium na štúdium v Londýne. V Anglicku sa dopočul o možnosti mať vodiaceho psa a oň požiadal v Guide Dogs for blind Asociation. Trénerka Betty Bridge mu vycvičila čierneho labradora s menom Dreana. Arnold a Dreana vzbudili po návrate do Austrálie v roku 1950 obrovský záujem a mnoho ďalších ľudí so zrakovým postihnutím v Západnej Austrálii dychtilo po partnerstve s vodiacim psom. Arnolda to nadchlo a založil školu na výcvik vodiacich psov v Austrálii.
V roku 1951 Betty Bridge odišla z pozície trénerky vo Veľkej Británii a po ceste za rodičmi na Nový Zéland sa zastavila vo Fremantle. Ľudia zorganizovaní Arnoldom ju požiadali, aby sa po návšteve rodičov vrátila do Západnej Austrálie a založila prvé výcvikové stredisko vodiacich psov na južnej pologuli. Betty súhlasila a výbor sa pustil do získavania finančných prostriedkov na založenie organizácie, ktorá bude známa ako Asociácia vodiacich psov pre nevidiacich. Cieľom bolo, aby Miss Bridge v prvých troch rokoch vycvičila 12 vodiacich psov.
Miss Bridge používala rôzne lokálne dostupné psy. Jej prvými úspešnými adeptami boli vodiaci pes Beau – kríženec Kelpie/Border kólie – a vodiaci pes Terry – kríženec Border kólie, ktoré boli v roku 1953 odovzdané západným Austrálčanom.
Do roku 1957 sa organizácia rozrástla a zakladala pobočky v iných austrálskych štátoch s cieľom získavať finančné prostriedky na to, aby sa záujemci o vodiaceho psa mohli dostať do Perthu. Aby klienti z východného pobrežia nemuseli absolvovať takú veľkú vzdialenosť, v roku 1962 v Kew vo Victorii postavila Guide Dogs for the Blind Association prvé špeciálne navrhnuté centrum pre výcvik vodiacich psov. Pozemok jej darovala viktoriánska vláda. O tri roky neskôr nasledovalo založenie účelového chovu vodiacich psov. V roku 1967 spustili program výchovy šteniat, ktorý umožnil šteniatkam socializovať sa v rodinnom prostredí na 12 mesiacov pred začatím výcviku vodiaceho psa. Od roku 1998 fungujú pod názvom Guide Dogs Victoria, prevzali všetky aktivity asociácie a poskytujú komplexné služby pre ľudí so zrakovým postihnutím.
Prvé pokusy o výcvik vodiacich psov siahajú síce až do roku 1922 (Jozef Podhorský), najväčší rozmach však nastal až v 60. rokoch pod vedením Miroslava Fišera. Cvičitelia kvôli vtedajšiemu režimu mali iba málo možností zdieľať metodiky a informácie o výcviku vodiacich psov, ktoré boli na západe. Preto pri výcviku vychádzali iba z vlastných kynologických skúseností a vlastných chýb. Postupne na vlastnej koži zisťovali, čo je a čo nie je v silách psa, zároveň čo potrebuje a čo dokáže človek so zrakovým postihnutím. Súkromné podnikanie nebolo možné, spolky boli zrušené a dlho sa nenašla žiadna organizácia, ktorá by túto činnosť chcela zastrešiť. Až v máji 1974 prišlo k dohode medzi Ústředním výborem svazu invalidů a chemickým podnikom Spolana Neratovice, v ktorom založili výcvikové centrum, Fungovalo však iba 4 roky.
V roku 1978 presúva Svaz výcvik psov pod svoj výrobný podnik Meta Praha, ktorý vyrábal kompenzačné pomôcky. V 80. rokoch nadviazala Meta kontakty so zahraničím (NDR, Veľká Británia, ZSSR) a zriadila stredisko s vlastných chovom v Neratoviciach. Tento projekt však z ekonomických dôvodov neuspel.
Nielen cvičitelia mali neľahkú úlohu – aj samotných záujemcov o vodiaceho psa čakal dlhý byrokratický postup s množstvom pečiatok a potvrdení. Nevidiaci často čakal na psa aj 3 roky, pretože vedúci výcviku boli viazaní neodbornými direktívami a byrokratickým systémom Mety.
V roku 1985 vznikol Klub držitelů vodících psů a funguje až dodnes. Jeho hlavným poslaním je chrániť záujmy držiteľov vodiacich psov. Klub organizuje dodnes spoločné sústredenia a súťaže: spočiatku sa pri nich kládol dôraz na cvičenie poslušnosti a prácu na umelej prekážkovej dráhe. Dnes sa dáva prednosť cvičeniami v prirodzených podmienkach ulíc a miest, aby dvojice predviedli prácu v reálnom prostredí.
Po revolúcii vzniká v roku 1990 Česká unie nevidomých a slabozrakých a o rok neskôr aj oddelenie výcviku vodiacich psov. Záujem o vodiacich psov narastal a preto v roku 1996 sa začala stavba výcvikového centra v Jínonicích, kde sa môžu ubytovať aj klienti. Po rozdelení republiky sa skomplikovala slovenským nevidiacim možnosť získať vodiaceho psa v Prahe. Našťastie, podobne ako v Českej republike, vzniká v roku 1990 Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska na obhajobu práv ľudí s ťažkým zrakovým postihnutím. Jej člen, nevidiaci držiteľ vodiaceho psa Imrich Bartalos, s pomocou svojej rodiny vycvičil v roku 1993 prvého vodiaceho psa na Slovensku, ktorý urobil skúšku v Prahe (hoci nepoznal metro😊). Následne pri ÚNSS vzniklo oddelenie výcviku vodiacich psov, ktoré sám I. Bartalos viedol.
Zadajte váš email a s potešením vám budeme posielať novinky o nás – PsinaNEWS.
Domov
Podporte nás